NARODENINOVÝ DÁŽĎ

Je ráno a ja mám narodeniny. Pozerám sa z okna, ako hustý dážď zalieva všetko naokolo. Možno som si mohla priať slnečný deň. No práve toto upršané ráno mi prinieslo uvedomenie, ktoré vo mne zostalo dodnes.

Kedysi by som si povzdychla: „Ach, zase prší…“ Aj ja som vedela frflať na počasie a na veci, ktoré nevychádzali podľa mojich predstáv. Lenže dážď tým neprestal. A mne nebolo o nič lepšie.

V to ráno sa však cestou k autu vo mne niečo zmenilo.

Na tvári cítim kvapky a zrazu mi napadne: Aká krása. Akoby ma ten dážď očisťoval. Akoby zo mňa zmýval staré sklamania, výčitky a myšlienky, ktoré som si so sebou niesla už príliš dlho.

Do očí sa mi tisnú slzy dojatia. Prichádza uvoľnenie, radosť a úsmev, ktorý nedokážem zastaviť. Stojím v daždi a vnímam, že tento okamih je pre mňa darom.

Nemôžem ovplyvniť, či bude pršať. Môžem však ovplyvniť, ako ten dážď prežijem.

Túto ľahkosť si nesiem aj do práce. Usmievam sa, rozprávam sa s kolegami a všímam si, ako sa dobrá nálada šíri ďalej. Z obyčajného upršaného dňa sa stáva deň plný príjemných chvíľ.

Tak vznikol môj Narodeninový dážď.

Dnes viem, že nenesiem zodpovednosť za všetko, čo sa mi prihodí, ani za správanie druhých. Môžem sa však učiť vnímať svoje pocity, postarať sa o svoje potreby a vedome si vyberať ďalší krok. Niekedy s ľahkosťou, inokedy s pomocou a cez slzy.

To ráno mi pripomenulo, že nemusím čakať na dokonalé podmienky, aby som si dovolila prežiť radosť. Začala som si viac všímať to dobré, čo už v živote mám. A postupne sa k sebe správať s väčšou láskou.

Aj preto dnes sprevádzam ženy na ceste k sebe. Poznám chvíle, keď dávame veľa druhým a vlastné prežívanie odsúvame bokom. Verím, že práve zastavenie a láskavá pozornosť k sebe nám môžu pomôcť začuť, čo potrebujeme.

Možno aj ty práve prežívaš svoj upršaný deň. Nemusíš v ňom hneď vidieť dar ani sa nútiť do úsmevu. Dovoľ si cítiť to, čo cítiš. A skús sa na chvíľu zastaviť pri otázke:

Čo dnes potrebujem? Aký malý láskavý krok môžem pre seba urobiť?